Ignác Lamár, známy aj ako Schöner Náci

Ignác Lamár, známy aj ako Schöner Náci

Ignác Lamár (Schöner Náci), ktorého, mnohí starší Bratislavčania poznajú ako elegána s čiernym frakom, bielymi rukavičkami, cylindrom a paličkou patrí medzi prominentov Bratislavy.

Narodil sa 11.8. 1897 v Petržalke (Pred 119 rokmi). Igi stratil už v detstve maminu a otec bol pijan. Nemal moc šťastné detstvo.

Ako dospelý začal zarábať na otcové dlhy v divadle, kde sa aj neskôr zamiloval do Žanety, tá si našla milenca a pred oltár ani neprišla. Mnoho ľudí vraví, že z toho zošalel a stal sa bláznom. To však vravia, všetci tí nemilosrdní ľudia. Mal toho na svojom bremene až príliš, nemyslíte ?

Chcel sa stať najslávnejším klaunom, presne tak isto ako jeho starý ocko. Chcel byť klaunom,elegánom zdraviť a rozveseľovať ľudí na uliciach celej Bratislavy. Cez všetok ten úsmev, lásku a smiech čo rozdával, bol však veľmi smutný :(.

Po nájdení kufra s elegantným oblečeným po manželovi grófky Náriovej chodil po Bratislave a zdravil paničky v troch jazykoch: SK – Ruky bozkávam
HU – Kezét csókolom
AT – Kuss die Hande

Okrem toho, chodil spievať pod domy. Bol súčasťou Bratislavských ulíc a kaviarní (Radlinská (tu býval v starobinci), Podunajských Biskupíc, celého Bratislavského centra, no najmä okolie Zelenej ulice a Rolandovej fontány, korzo od Michalskej brány až po Dunaj, navštevoval cukrárne Stürzera na Sedlárskej ulici, Meyera (kde sa teraz nachádza, vedľa cukrárne aj jeho socha) na Hlavnom námestí a Myšáka na Štúrovej ulici, kde mu ponúkli zadarmo zákusky, niekedy aj čiernu kávu.

Vypomáhal v domácnostiach s drobnými domácimi prácam (ako upratanie bytu, vyprášenie koberca), za tieto práce dostal občas aj čo, to pod zub.

V posledných rokoch života sa nakazil na tuberkulózu, ktorá sa mu stala osudná, najprv ležal v Nemocnici v Podunajských Biskupiciach no zomrel však v Lehniciach dňa 23.10.1967. Svoje elegantné oblečenie venoval Rómovi v ústave.

Kto by chcel tohto mužíčka stretnúť ????

Ja si myslím že nebol žiadnym bláznom, práve naopak Bratislava môže byť rada, že takéhoto človeka sme tu mali. Rozdával úsmev aj keď sám nemal šťastný život. Stretnúť ho dnes v uliciach Bratislavy, hneď by sme mali krajší, veselší deň, bez žiadnej zamračenej tváre. Veď predsa len, každí sa len ponáhľame alebo sme na mobiloch. Skúsme aspoň jeden deň si spomenúť na tohto pána a skúsiť sa na všetkých usmievať, aspoň počas jedného dňa 🙂 🙂