
Túlal sa starý žobrák horami i dolami až jedného večera bol veľmi unavený a kráčal tmavou horou, keď zrazu zbadal, že neďaleko blikajú svetlá.
Prišiel bližšie a tri krát zaklopal na okno drevenej chalúpky. Ľudia s chalúpky mu otvorili dvere a pozvali ho dnu. Ráno zistil, že vo vieske bývajú baníci. (t.j.Vieska – dedina). Aj keď baníci tvrdo a ťažko pracujú majú dobré srdce. Baníci ho pozvali, že i naďalej nech býva žobrák s nimi. Žobrák veľmi ďakoval za toto ich gesto a rozplakal sa. Baníci žobrákovi postavili malú chatrč pod konármi briezky pri okraji viesky a prameni pitnej vody.
Od tých čias už žobrák neblúdil horami i dolami, nežobral po ľudoch a netúlal sa šírim svetom, ale strážil viesku v ktorej bývali baníci a staral sa o deti baníkov.
Chránil pitný prameň, ktorý mal pri dome ako oko v hlave, aby rodiny baníkov neboli smädné a aby sa zvieratám nič nestalo.
Aj baníci spoza vrchu, keď boli smädní, brali vodu od žobráka do buteľky (t.j. nádoba na vodu s hrdlom na tekutiny).
Baníci nazvali tohto žobráka Betler. Keď Betler zomrel, baníci i naďalej chodievali k prameňu vody o ktorú sa staral Betler.
Betler ako meno žobráka, pomenovali aj viesku v ktorej bývali baníci. Baníci ho na pamiatku užívali i ďalej. Meno svojej viesky baníci nikdy nezmenili.
Komentáre