Prvý syrový korbáčik

Syrový korbáčik je obľúbená pochuťka, ktorá je známa nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. 

Prví pastieri, ktorí žili v kraji pod Rozsutcom, vedeli vyrábať syr a maslo z ovčieho mlieka. Týmto syrom a maslom zásobovali Veličnú a panstvo na Oravskom hrade. Zo syra robili aj oštiepky a bryndzu. Žinčicou zapíjali zemiaky varené v šupke alebo pečené v pahrebe. Na kľaganie (t.j. zrážanie mlieka) používali kľag alebo syridlo. Syridlo sa kupovalo u Žida v dedine a Kľag bol vývar z vysušeného žalúdka mladého teliatka, ktoré pilo iba mlieko.

V mlieku, ktoré vykyslo sa začali tvoriť syrové hrudky, tie sa zbierali rukami alebo varechou a stláčali sa do hrudky. Táto hrudka sa dala do plátenej šatky, aby odkvapkala a stiekla voda. Potom sa čakalo, kým syr vykysne, aby sa z neho mohli robiť oštiepky. Na výrobu oštiepka bolo treba ohriať syr na správnu teplotu a natlačiť do nádoby. Nasledovala najťažšia robota, syr bolo potrebné na veľkej drevenej vareche ponárať do horúcej vody a naparený ho stláčať dovtedy, kým nemal správny tvar a nevyšla všetka srvátka. Pri odfláknutí sa mohla vytvoriť vzduchová bublina a od bubliny sa oštiepok mohol kaziť. Nie raz sa stalo, že v oštiepku ste našli plesnivú dutinu. 

Keď bol oštiepok poriadne vypracovaný, na jeho stred sa dala dvojdielna vyrezávana drevená forma a na konce sa dávali vyrezávane ozdoby. Oštiepky sa následne nechali vyschnúť a zaudiť. 

Povesť

Kedysi dávno žil jeden starý gazda v Ráztokách alebo na Grúňoch (kde presne, to dnes už nevie nik). Tento gazda si jedneho dňa sadol na drevenú trojnožku ku sporáku a začal ohrievať v horúcej vode hrudku syra, aby z neho vyrobil oštiepok. 

Okolo gazdu pobehoval malý 5 ročný vnúčik, ktorý pozeral ako dedko vyrába syrové výrobky. 

,,Čo Janko môj, čo tak na mňa pozeráš ? Celú zimu si sedel pri sporáku, choď sa hrať s ostatnými deťmi, konečne sa zohreješ, veď už prišla jar. ‘’ Mne je dobre tu, dedko. Budem vám rád pomáhať. Dobre, vnúčik môj ostaň, ale s čím mi len pomôžeš. Ešte musíš veľa zemiakov pojesť, aby si zvládol vyrábať syr. ‘’ ,,Aj tak, vám budem dedo pomáhať ’’. ,,Tu máš, Janko jedz syr z hrudy!” ,,Pán Boh zaplať, dedo.’’ Janko začal syr stláčať vo svojich rukách. ,,Dedo, mne sa to nedá.’’ Povedal som ti Janko, že ešte musíš veľa zemiačkov pojesť, aby si mohol oštiepky vyrábať.’’ 

Janko pozorne pozeral na svojho deda ako ohrieva na vareche hrudku syra v horúcej vode. Len čo, dedo odložil varechu, zobral ju do svojích rúk Janko a položil do nej svoju hrudku syra. ,,Janko, čo to robíš ? Polož tu varechu, veď sa obaríš.” Janko sa zľakol a syr mu padol do horúcej vody. ,,Dedko, prepáč! Syr mi padol do vody a stratil sa.” ,,Akože sa stratil ? Nič to, neplač pre trošku syra. Dám ti druhý”. ,,Ale ja nechcem druhý, ja chcem ten môj”. ,,Dobre vyberiem ti ho”. Položil syr aj s varechou na ľavicu vedľa sporáka. Janko zobral syr a začal ho mačkať. ,,Au, to páli”. Janko sa zľakol odtiahol ruky a syr sa mu začaľ naťahovať. Jeden koniec syra pustil z ruky a padol mu do horúcej vody. Dedo vytrhol Jankovi syr z dlane, čím ho ťahal vyššie bol tenší a dlhší. Vytvoril sa z toho akýsi motúzik. Janko svoj motúzik, ukázal aj pani domácej, tej sa to veľmi páčilo.

Po nejakom čase, zapletala gazdina malému dievčatku vlasy do vrkoča a zrazu ju napadla myšlienka, čo tak tieto nite zapletať do vrkôčikov ? 

A tak vznikli korbáčiky a syrové nite.